Preplávala celý svet
Na rozprávkovej lodi, ktorá brázdi svetové vody, si svoj relax zaručene užije každá plná peňaženka. Pre posádku, ktorá je na nohách často aj osemnásť hodín, to však nie je žiadna zábava. Nedostatok spánku, ponorková choroba či slzy sú na dennom poriadku.
Andrea Horváthová je na luxusnej výletnej lodi už po tretíkrát. Keď sa však prvýkrát nalodila, chýbalo len veľmi málo, aby sa svojho sna vzdala. Po štrnástich hodinách neustálej chôdze v nových lodičkách jej totiž nohy tak opuchli, že keď si ich po štyroch hodinách spánku musela opäť na chodidlá natiahnuť, plakala od bolesti aj od vyčerpania. „No nikoho to nezaujímalo, jednoducho som musela vstať a ísť robiť raňajky. A akoby toho ešte nebolo dosť, strhla sa víchrica a dostala som neuveriteľnú morskú chorobu! Bolelo ma celé telo, nemala som žiadnu silu a točila sa mi hlava. Vtedy som si povedala, že na loď už nikdy viac nenastúpim. A vidíte, teraz som tu zas!“ hovorí Andrea, ktorej zúfalstvo vtedy nedokázali uhasiť ani legendárni Boney M, ktorí s ňou na lodi pobudli celý týždeň.
Drahý vstup na palubu
Prvýkrát vstúpila na palubu luxusnej lode pred dvomi rokmi, presne piateho decembra. V ruke niesla svoju námornícku knižku a špeciálny medzinárodný certifikát, ktorý si spravila v Prahe počas štvordňového kurzu. Vyžadovala sa znalosť prvej pomoci, nepanikáriť v krízovej situácii či uhasiť oheň. Okrem toho musela prejsť mnohými lekárskymi testovaniami, podrobila sa vyšetreniu na AIDS, testovali jej HIV, pľúca i krvný tlak. Samozrejme, všetko na vlastné náklady. „Len ten párdňový kurz ma vyšiel na desaťtisíc českých korún! Ďalších desaťtisíc si vypýtala agentúra, pretože mi našla prácu. Prvá plavba ma tak vyšla asi na sedemdesiattisíc,“ posťažuje si mladá absolventka ekonómie a s povzdychom dodá: „Rodičia mi veľmi pomohli. Podporili ma v ťažkých chvíľach. Videli, že nebolo ľahké rozbehnúť sa.“ Na americkej lodi, ktorej ponuku na prácu si Andrea našla na internete, chcela sprvu robiť čašníčku alebo predavačku v parfumérii. Po tom, ako vyplnila dotazník, sa jej po týždni ozvali. „Rozhovor v angličtine mi žiadny problém nerobil, ale referencie zo zamestnaní... Nikdy som nerobila predavačku. A tak to aj dopadlo,“ pokrúti hlavou na znak toho, ako jej ponuka nenávratne odplávala, no vraví, že ani trochu ju to neodradilo. „Na miesto barmanky ma skúšali v nemčine aj v angličtine. Bola som si istá, že ma nezoberú, najmä keď sa ma začali pýtať na nápoje,“ zasmeje sa nad svojimi začiatkami a vzápätí dodá, že si myslí, že za jej prijatím aj tak stáli len jazyky. „To ostatné sa už človek naučí. Je nútený!“
Tvrdý režim
Od detstva túžila po tom, že precestuje celý svet, naučí sa cudzie reči a v neposlednom rade si dobre zarobí. Na lodi MS Coral, kde pracuje tristo ľudí z dvadsiatich ôsmich krajín sveta, je dnes už druhý mesiac a priznáva, že najviac túži po tom, aby sa mohla celých dvadsaťštyri hodín vyspať. Cíti sa poriadne unavená. No do novembra, keď sa jej pobyt na plávajúcom nemeckom hoteli skončí, to určite nevidí reálne. „Každý tu každého sleduje a keď niečo nie je tip-top, už aj sa žaluje. Treba vyhovieť mnohým ľuďom. No najťažšie je, že musíme robiť každý deň, nie je žiadne voľno, neexistuje tu víkend, o dni voľna môžeme iba snívať! Ak niekto vážne ochorie, dovolia mu zostať dva dni v posteli, no určite nie viac,“ priznáva prísny lodný režim, ktorý ju neraz tak vyčerpáva, že po ničom tak netúži, ako prežiť aspoň jeden deň sladkého ničnerobenia. „Keď mám pár hodín čas, ihneď dospávam, aby som ďalej vládala, no keď loď zakotví, vždy si doprajem čerstvý vzduch na pevnine,“ rozhodne dodá Andrea, ktorá má po každej šesťmesačnej plavbe dva mesiace na oddych. Priznáva, že dnes je už na tom podstatne lepšie ako prvé mesiace, keď začínala. Na svedomí to má hlavne jej dravosť, počas svojej tretej plavby už totiž robí lodnú fotografku. „Niekedy je pohoda, no sú večery, keď musím urobiť aj tisícpäťsto fotiek! Hostia si neodpustia stretnutie s kapitánom ani veľkolepé prípitky... Keď sa rozbehnú, končievam až okolo polnoci,“ s kyslosťou v tvári vysloví mladá Slovenka, ktorá si zatiaľ na lodi nenašla žiadnu vážnu lásku.
Cesta okolo sveta
Na úvodnú plavbu, keď vyplávala z Barcelony a šesť mesiacov brázdila svetové vody, dodnes nezabudla. Preplávala Španielsko, Madeiru, Karibik a aby na poniektoré neznáme raje nezabudla, začala si písať aj zoznam. Pár dní strávila aj na Floride, v Miami, na Honolulu, Havaji, Bahamách i v New Orleanse, Mexiku, Acapulcu, v Kostarike, Nikarague, Gautemale, Paname, preplávala Panamský prieplav, čakalo ju Los Angeles, čarovný Hollywood, San Francisco, šesť dní v rozbúrených vlnách vystriedala okrem iných aj Čína, Kórea, Singapur, Šanghaj, očarila ju Malajzia, Arabské Emiráty i Dubaj a cez Suezský prieplav sa loďou vydala smerom na Malorku, Maltu a do Portugalska, až kým v Hamburgu nezasvietila konečná. „Ťažko povedať, kde sa mi najviac páčilo. Každá krajina má niečo krásne. Ale s určitosťou viem, že na Dubaj a Acapulco nikdy nezabudnem. Tam som celú noc pretancovala! Ráno som si dala len rýchlu sprchu a rovno zo zábavy som nastupovala do služby. Bol to ťažký deň,“ prehovorí s iskrou v očiach a dodáva, že takýchto krásnych spomienok má hneď niekoľko: „V Acapulcu som si skočila aj bungee jumping. Bolo to niečo neskutočné! No a každý deň našinec určite nemá šancu poprechádzať sa po hollywoodskom chodníku slávy!“ Úsmev na tvári jej len tak ľahko nevyhasne, no ako vraví, nie je nič horšie, ako stráviť na lodi Vianoce a Silvester. „Aj keď sú okolo vás stovky ľudí, cítite sa osamelo. To sú predsa dni, ktoré má človek tráviť s rodinou. Vtedy si najviac uvedomím, ako mi chýbajú. No a navyše, keď je mi do plaču, ešte sa musím aj nasilu usmievať,“ s trpkosťou dodá.
Drina počas dňa
Andrea začínala v gastronomickom oddelení. Priznáva, že si na doslova vojenský režim zvykala veľmi ťažko. Budíček o šiestej, riady poriadne naleštiť a potom prišla rýchla príprava raňajok. „Tá hodina voľna sa pred obedom vždy niekde vyparila, poobedňajší dvojhodinový odpočinok však vždy prišiel vhod, večera totiž trvala do jedenástej a po nej ešte často nasledovalo ponúkanie chuťoviek aj do hlbokej noci,“ povzdychne nad dennou vyťaženosťou mladá Slovenka, ktorej sa raz za týždeň ušlo ešte aj čajové popoludnie. „Vtedy mi nezostal žiadny čas na oddych. Robilo sa od skorého rána až do noci. Bolo to tvrdé! Robiť čašníka je veľmi únavné,“ posťažuje sa, no napriek tomu vraví, že čas na seba si musela a musí vždy nájsť. „Keď končím skôr, večer okolo tej desiatej, zvyknem si ešte nafarbiť vlasy, zájdem na manikúru, pedikúru,“ vymenúva niekoľko tipov na relax, ktorý jej loď ponúka. Napriek tomu, že je celý deň na výletnej lodi, chýba jej slnko, aj preto vraví, že len čo vkročí v Španielsku na pláž, už ju z nej neodlepia. Ako jediná fotografka na palube má však už nárok aj na vlastnú kajutu, no nedostala ju. „Namiesto toho ma dali bývať s jednou Francúzkou, s ktorou akosi nedokážem vychádzať. Ale som na tom ešte dobre, veď poniektorí bývajú v kajutách aj po štyroch,“ zhrozí sa a pri spomienke na svoju prvú plavbu ju až strasie. Aj preto, lebo kajuty sa prideľujú podľa hodnosti a pozície. To znamená, že ten, kto na lodi začína, býva v miniatúrnej miestnosti, hlboko pod hladinou mora a bez akýchkoľvek okien. S lepšou pozíciou úmerne narastá aj poschodie, počet okien a priestor na život. „Ja mám už, našťastie, v kajute dve okná, skriňu so zrkadlom, toaletný stolík, dokonca telefón a malú kúpeľňu,“ pochváli sa Andrea, ktorá si cestu ku kajute strednej triedy musela tvrdo odpracovať. Napriek tomu, že bývanie jej už vyhovuje, stravu akosi nedokáže pochváliť. „Nárok na jedlo máme trikrát denne. No podľa mňa varia dosť zle, aj preto pri každej plavbe zhodím pár kíl.“